V poslednej dobe nechávam dvere otvorené.
Nezamykám a s hlavou tesne pritisnutou na dosku dverí počúvam. Počúvam zvuky a ozveny, ktoré sa rodia v dutom, tmavom priestore schodiska.
Vznikajú, rastú a rodia sa. Ako v maternici.
Ušami ohmatávam život okolo seba a snažím sa fragmentom zvukov priradiť obrazy a tváre.
Učím sa rozoznávať.
Najradšej zo všetkého rozoznávam kroky.
- Tušila som, že ťa tu nájdem.- povedala s istotou a ani nezavadila o priestor, ktorý ťažkopádne okupovalo moje telo.
- Nespomenul som, že budem doma.-
-Viem. Od istej doby ťa tuším.-
- Tušíš? - opakujem.
- Vzadu na zátylku zacítim šteklenie alebo svrbenie niekedy to býva mrazenie a vtedy viem, že ťa tuším. S určitosťou viem, kde si a čo robíš. Nájdem ťa aj so zatvorenými očami. Podľa citu. A dnes ma to pritiahmo sem. -
- Už pár týždňov mám pocit, že nie si celkom v poriadku.-
Obrátila sa ku mne, na tvári zmes výsmechu a prekvapenia alebo oboje naraz a ešte niečoho, čo som v tej chvíli nedokázal identifikovať. - Možno. - odsekla a farby a výrazy na jej tvári vybledli.
Rozmýšľal som, prečo prišla, prečo sa dotýka vecí akoby ich nespoznávala a nikdy jej nepatrili a prečo pláva bytom ako opustená loď.
Prešiel som poza ňu, tesne za jej chrbát, cítil som teplo jej tela a chvenie pliec pri nádychu. Celkom tesno, ešte milimeter a musela by ma ucítiť.
- A teraz? Aj teraz ma tušíš?-
Otočila sa, oči mala väčšie ako kedykoľvek predtým.
- Nie.-
Naklonil som sa ku dverám a počúval som jej vzďaľujúce sa kroky.
Klopklop, klop, klopklop,pauza,klop.
- Aj ja. Aj ja. - slabikujem do prázdna medzi ozveny.
Prázdno medzi ozvenami
21.11.2008 20:07:20
absurdično..opäť...
Komentáre
pekne
juuuj
....