Asi v tridsiatom roku života, som prestala bojovať proti všetkému, proti osudu, proti poníženiu, opustenosti a dovolila som skutočnosti, aby sa prejavila taká aká je. Nahá, bez príkras a bez nátlaku mojich vlastných prianí.
Prvýkrát v živote som pocítila slobodu a vlastnú silu sama v sebe. Oslobodenie, ktoré prichádzalo po kvapkách spolu so smútkom a odovzdaním. Prvýkrát som prijala vlastnú slabosť a dovolila si skloniť hlavu.
Nekonečná sila porazených. Doteraz som sa len bála prehrávať, bála som sa opúšťať, odchádzať....
Vo štvrtok mi volala Jana, aby mi povedala, že sa rozchádza s priateľom. Jana je fajn. Až na maličkosť, že nemá šťastie na mužov, vlastne, muži nemajú šťastie na ňu. Jana je hysterka, myslím si v duchu, precitlivená, hovorím nahlas. Jana verí na osudovú lásku a stretáva ju v každom novom vzťahu. V každom novom vzťahu o ňu aj prichádza. Janu vždy priťahovali dramatické typy, ktoré potrebovali záchranu a teplo jej objatia, bytu a neskôr bankového konta. Neskôr Jana potrebovala záchranu kohokoľvek.
Odovzdala som sa. Prvý krát. A cítim ako plávam, ako sa vznášam a ako ma život unáša bližšie a bližšie k sebe, k Bohu....
Zvonček. Vstávam. Za dverami stojí zrútená Jana. Je na ňu hrozný pohľad, evidentne trpí. Je mi jej ľúto.
- Bastrard jeden. Skurvysyn. Hajzel. – zahlási a zrúti sa do kresla, v ktorom som doteraz sedela.
- Odišiel?-
- Hm, odišiel? Zdrhol! Hajzel jeden, že potrebuje byť slobodný. Slobodný! A čo potrebujem ja? To nikoho nezaujíma!? –
Neodpovedám . Idem zobrať fľašu, dúfam, že si nevšimne, že je otvorená ešte od včera. Nevšimne. Pre slzy nevidí nič okrem vlastnej bolesti.
- Daj si. Na zdravie. –
- Ďakujem, na tvoje. – pije zhlboka, dychtivo, na jeden dúšok.
Nemala by piť myslím si a nalievam druhý. Zo slušnosti a z potreby zakryť vlastnú neistotu. Nikdy som nevedela zachraňovať, presnejšie nikdy som nevedela zachraňovať Janu.
- Čo budeš robiť. – pýtam sa, lebo hlúpejšiu otázku nepoznám. Viem, čo bude robiť. Pôjde sa zabiť.
- Čo budem robiť?! Ja?! Zabijem, zabijem sa! Nevládzem takto ďalej...Po tom všetkom...rozumieš? Po tom všetkom? A že ma nemiluje, tak ako ja jeho! Ale ja nemôžem bez neho žiť. Nič už nemá cenu!
- Myslíš si, že to bola láska? – opáčim.
- Definitívne.-
Konečná, vymaľované, hotovo. Ak si myslí, že to bola Tá pravá, Osudová je to naozaj zlé.
- Myslíš si, - napadol mi námet na psychoterapiu – že keby to bola naozaj láska, že by odišiel len tak? –
Zamyslí sa. – Neodišiel, ale on to nevedel, chápeš? – uprie na mňa zdesený pohľad, oči obrovské, šialené. – NE-VE-DEl! – hláskuje a ukazovákom vyťukáva každú jednu slabiku zvlášť, ako noty do vzduchu.
- Keby ma len počúval! -
Pre Janu je situácia jasná a ja v rýchlosti hľadám logické prepojenie toho, ako je možné milovať a nevedieť o tom a či z existenciálneho hľadiska.....zbytočné. Vzdávam to. Takže....
- Možno na to príde neskôr. - pokus o útechu.
- Nepríde. Je neskoro. Neskoro na všetko. –
Jana je rozhodnutá. Nalievam tretí v snahe čím skôr ju opiť, uspať a pacifikovať.
- Na zdravie. –
- Na tvoje. –
Odovzdávam sa nekonečnej sile vesmíru a s pokorou prímam porážku. Snáď prvýkrát. Aká sila sa nachádza v tomto akte. Prijímam, zmierujem sa a neprotirečím osudu. Vidím silu, ktorú nemôžem zastaviť ani obmäkčiť ani primäť k súcitu. Je taká aká je. Nekonečná. Najväčšia sila bojovníka je v porážke samotnej. Vzdávam sa.
Ráno zobudím Janu. Prežila noc, prežije asi aj ďalšiu. O týždeň má novú lásku. Osudovú.
Je piatok. Včera volala Jana....
Komentáre