- Nepočúvaš ma- hovorieva môj muž a ja mu visím na ústach a snažím sa uloviť každú hlásku. Aj keď viem, že som zachytila význam každého slova, význam myšlienky mi zostáva vzdialený. A tak počúvam znova. Prehadzujem slovo po slove, skladám z nich nové a nové kombinácie.
- Zas nepočúvaš- a ja sa ešte viac nalepím na jeho pery, aby mi neuniklo jediné slovíčko.
Márne.
Včera som si konečne musela priznať, nerozumiem svojmu mužovi. Aj keď hovoríme tým istým jazykom a používame tie isté slová.
Neviem, čo mi hovorí.
Niekedy nepočúvam naschvál. Je to ako keď vypadne zvuk v kine. Obraz beží a dej sa vyvíja svojim smerom a diváci sa snažia uhádnuť význam toho všetkého diania.
On hovorí a ja sa pozerám. Až teraz som si všimla, ako sa zvláštne pozerá. Má mnoho pohľadov. Niektoré z nich sú chápavo láskavé, iné pichajú a iné sa dokážu zabodnúť priamo do duše.
Čo asi vidí na dne mojej duše?
Sú veci, ktoré hovorí môj muž. Vždy hovorí múdro, rozumne a logicky, až príliš. Odkedy ho nepočúvam, viac vidím.
Vidím veci, ktoré robí, vidím tiene pocitov na jeho tvári.
Teraz viem, že môj muž hovorí, robí a cíti rozdielne veci.
Myslím, že môj muž sa nepočúva.
Komentáre
nesmieš sa nechať nachytať
...my vnímame všetkými zmyslami naraz, preto nastáva tento konflikt...
Astra
A niekedy je mlčať zlato. Netreba zbytočne plytvať slovami, ale treba si všímať gestá, pohľady, a ak tým rozumieš,je všetko tak ako by možno malo byť.