Rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby som v poslednej chvíli necúvol.
Nerozmyslel si to, zbabelo nezdupkal,nezutekal, ako mi vyčítali takmer všetci, ktorí nechceli veriť vlastným očiam a ušiam, keď ma videli ako si nepríčetný od šťastia hrdo nesiem svojich tridsať kíl nadváhy a igelitku lacných suvenírov.
Neviem.
Možno by som bol o smútok bohatší.
Možno o lásku úplnejší.
Možno by som teraz sedel a písal v celkom inej krajine, o úplne iných veciach a venoval činnostiam, o ktorých sa mi doteraz ani nesnívalo.
Bolo to dávno a nikto nečakal, že sa vrátim.
Vtedy to bolo nepochopiteľné, vrátiť sa domov, do krajiny, kde mať vzdelanie znamená akurát príťaž.
Kde mať znamená viac ako byť.
Aby som pochopil, na čo asi myslel Fromm?
Vrátil som sa potom, ako som horúčkovito preblúznil niekoľko mesiacov a takmer halucinoval vôňu a farbu ulice, kde som vyrastal. Bola špinavá a sivá a nevoňala nijak zvláštne.
Vrátil som sa, aby som vyliečený z ilúzií začal skutočne žiť.
Aspoň vtedy som tomu veril.
Dnes som si na to všetko spomenul.
Ani neviem prečo. Snáď preto, že DNES by som sa chcel nejako vrátiť.
Ani sám netuším kam.
Snáď len pre ten sentimentálny pocit návratu.
Dnes sa veľmi potrebujem vrátiť.
K tebe.
K sebe.
K nám.
...
Snáď len pre ten sentimentálny pocit návratu.
Pre pocit návratu
27.11.2008 17:51:01
Komentáre