Stojím na prahu a pozerám.
Neodvažujem sa vstúpiť. Zastavil som sa v polovici môjho pohybu zmrazený jej kamennou nehybnosťou.
Sedí a uprene hľadí na prázdny pohár.
- Rozmýšľam, aké to je. - Ani len neodvráti hlavu.
- Rozmýšľam, aké to je.... - pokračuje viac pre seba ako pre mňa, no aj tak vie, že som tam. Vždy ma vycíti, aj keď sa nepozerá, iba zvýši patrične hlas aby mi neuniklo ani len slovo z toho, čo mi chce povedať a čo akože nemám počuť.
- ... lízať med cez sklo.-
- Hnusné. - vystrelím a vzápätí si uvedomujem, že sa ma na nič nepýta.
Obracia hlavu mojim smerom, no nepozerá na mňa.
- Skúšal si to? -
- Skúšal som čo?-
Teraz, akoby prebudená k životu stupiditou mojej otázky, hnevom opäť kotviac v realite, pozrie mi do očí.
- Lízať med cez sklo.- Ty hlupák - dodáva jej pohľad, ústa sa nepohnú.
Zamyslím sa nad otázkou, úprimne hľadajúc exaktnú odpoveď.
- Nie, neskúšal som to. Myslím, že nikto to neskúšal. Je to iba slovné spojenie, metafora,ak chceš, ktorá sa požíva na vyjadrenie.....-
Jej oči vždy hovoria viac ako ústa, teraz však mlčia a odkrajujú zo mňa živé kusy mäsa.
-..na vyjadrenie pocitu, keď to čo máš...vlastne...nemáš...- hapkám, pretože bolesť ukrajovaného mäsa mi vystreľuje až kdesi do mozgu a premieta na sietnici čierne škvrny,.
-..vlastne máš to, no nemôžeš to v skutočnosti mať, lebo to nemôžeš cítiť..cítiť...-
- Čo nemôžeš cítiť?- oči sa vyhrážajú, aj ked ústa otvára len dopoly a hlas sa z čiernej štrbiny pier plazí celkom nečujne.
- Nemôžeš cítiť chuť..teda vlastne sladkosť, sladkosť...-
- Alebo aj horkosť.- dodáva teraz celkom jasne, nahlas a nadmieru zrozumiteľne.
- Horkosť?- vždy mám tendenciu zopakovať posledné slovo vo forme otázky, aj keď sa vlastne nepýtam.
- Horkosť.- dodáva úplne pokojne a ja mám pocitm, že za tým nezmyselným slovom cítim nehu. Aspoň jej zbytky.
- Horkosť- zasmeje sa a mne sa zdá mladšia. - Horkosť.- opakuje a smeje sa ešte viac, tak ako kedysi, keď sme sa spoznali a ja som miloval jej bezhlavé záchvaty smiechu.
- Horkosť.- opakujem, aj keď nerozumiem prečo a smejem sa s ňou.
- Horkosť!-
- Horkosť!-
- Horkosť...-
Teraz už prekrikujeme jeden druhého a skúšame spôsoby a polohy hlasu, ktorými "horkosť" možno vyjadriť.
Slzy smiechu sa jej kotúľajú po vráskach a vymývajú na jej tvári nové cestičky.
***
A tu som chcel dodať niečo akože na vysvetlenie a dopovedanie, že horkosť, ktorá je v živote sa niekdy alebo možno zákonite vždy musí....
Nedovolila mi to.
Aké to je..
05.12.2008 07:00:01
Komentáre