Otáčam sa celkom pomaly okolo vlastnej osy.
Pozerám kútikom oka a hľadám rozdiely.
Hľadám to miesto, kde končia moje slová a začínajú tvoje.
Týždeň mlčíme v hlučnej dvojjedinosti.
Ja aj ty.
Celkom o tom istom a napriek tomu nás delí nekonečná vzdialenosť tvrdosti našich duší.
Je neprekonateľná.
Najťažšie sa zdoláva tvrdosť vlastnej duše, keď ju tušíš a nemôžeš ovplyvniť, keď ťa zrádza vždy od boku a nečakane.
Od rána nekonečné množstvo predsavzatí.
Hovoríš mi o egoizme.
Mútnej vode, cez ktorú ťa neuvidím a nezačujem aj keď budem vedieť, že tu si.
Celkom blízko a celkom na dosah.
Len natiahnuť ruku.
Naťahujem ruku a siaham do prázdna.
Slová, ktoré hovorím sa čudne skrúcajú a kým dorazia ku tebe, sú z nich znetvorené grimasy a karikatúry.
Skúšam znova. Vypúšťam farebné bubliny.
Mali byť veselé a svetlé.
A vidím, ako sa menia na popol.
Moje dymové signály ťa dusia a ja už neviem čítať tie tvoje.
Komentáre
mozno