astra

Naklonila sa ku mne , máličko zadržala dych a vydýchla. Zacítim pach kávy a cigarety.
Nahne sa ešte bližšie a tisne mi do rúk balíček zažltnutých kariet.
- Premiešajte, moja. - Trochu ako netrpezlivý príkaz. Pozriem na karty. 
Sedmové.  Spomienka z detstva. Sedíme s otcom na deke a hráme sedmu. Ja vyhrávam, pretože v kartách mám šťastie.
Na okamih sa na ňu zahľadím. Fascinujú ma jej kruhy pod očami. Čierno čierne, naposledy som ich videla u jednej pacientky na psychiatrii...
- Premiešajte karty a myslite na neho. -
Neviem, čo tu hľadám. Pozriem von oknom, všade normálny svet. Pri kraji cesty odstavené autá a decká, ako sa ponáhľajú, vlastne neponáhľajú zo školy.
Tu vnútri čas neplynie. Miešam balíček obchytaných kariet a nie a nie si spomenúť,na koho to mám mysieť.
- Tak a teraz preložte. Na tri kôpky, moja! Ľavou rukou, nie pravou, ľavou od srdca. -
Poslušne rovnám karty do úhľadných kôpok. Prvá, druhá. Ľavou rukou, od srdca.
- Tak, čo sa chceme opýtať?-
Lovím v pamäti dôvod mojej návštevy.
Neviem.
- Či ma miluje. - vyjachtám a cítim sa trápne. Chcem vedieť niečo, čo ž dávno viem. Nie, prišla som obmäkčiť osud.
Obracia kartu na prvej kôpke.
-Zelený dolek. Zelené, kyselé, moja, dolek je pád. -
Druhá kôpka. Žaludná osmička.
-  Most a čln. Odchod , moja. ďaleká cesta. -
Tretia karta. Srdcová dáma.
- Má inú, moja. Odíďte preč, tu je most, rieka. Niekam ďaleko.-
Vstávam z kresla, vyťahujem desaťeurovku a otváram ústa na pozdrav...
-Ešte sa spýtame na zdravie a prácu.... - 
Počujem už za sebou.
Vybehnem von na chodník, páli ma  horúci asfalt a nemôžem sa nadýchnuť. Dusím sa. Naprázdno  otváram ústa a ako z tunela počujem svoje namáhavé sípanie.
- Je Vám zle, teta? - malý špunt má tvoje oči a obrovskú tašku.
Usmievam sa. Pohladím ho po vlasoch a zakývam na rozlúčku.
Dobieham na autobus a padám na špinavé sedadlo hneď za vodičom.
V autobude takmer nikto nie je.
Šofér  sa v dobrej nálade otočí.
- Kam to bude, slečna? -
Konečne sa môžem nadýchnuť
- ĎALEKO!-