Predstavoval som si, že keby sme sa ešte niekedy stretli, niekedy po rokoch a mali čas povedať si všetko, čo v nás zostalo nedopovedané, mohli by sme si povedať napríklad aj toto.
Ty ako vždy hrdá a detsky hravá zároveň:
- Nenávidela som ťa za všetku tú bolesť, čo si mi spôsobil. Za všetko to odmietanie a chlad. Mala som pocit, že sa so mnou iba hráš a potrebuješ ma držať v napätí, ani blízko ani ďaleko. Že iba utekáš a čím viac ťa potrebujem, tým viac sa mi vzďaluješ. Nechával si ma opustenú a smial si sa môjmu smútku a mojej potrebe byť s tebou.-
Ja ako vždy..
- Bál som sa ťa. Tvojej nenávisti a hnevu. Šialenej potreby zmocniť sa ma a už ma nepustiť. Cítil som, že sa dusím a každý krok smerom k tebe mi skracoval dych. Žena, do ktorej som sa zamiloval, samostatná, krásna a nezávislá, sa stratila. Zostala len kôpka trasúceho sa strachu a osamelosti, ku ktorej som sa už nemohol priblížiť.
Náreky a potreba mať ma, potreba istoty, ako si hovorila a ja som nevedel, akú istotu ti mám vlastne dať. Túžila si po niečom, čo neexituje.-
- Začal si sa mi vyhýbať.-
- Utiekol som.-
- Keby si vtedy len chvíľu zostal....-
- Keby si vtedy len na chvíľu prestala naliehať...-
A možno by si vtedy pochopila a možno ja by som viac rozumel.
Viem, že existuje množstvo variánt reálneho života.
Keby som len chvíľu zostal, ty by si prestala naliehať.
Alebo, možno keby si prestala naliehať, chvíľu by som zostal.
Doteraz sa neodvážim súdiť, čo by sa stalo.
Bola to hrdosť alebo strach, čo každému z nás bránil urobiť prvý krok?
Čoho sme sa báli?
Čoho si sa bála, čoho som sa bál?
Niektoré stretnutia zostanú len v našej fantázii alebo snoch a tak je to dobre.
Možno som sa zmenil, možno si sa zmenila, možno sme obaja pochopili.
Nikdy sa to nedozviem.
Ty ako vždy hrdá a detsky hravá zároveň:
- Nenávidela som ťa za všetku tú bolesť, čo si mi spôsobil. Za všetko to odmietanie a chlad. Mala som pocit, že sa so mnou iba hráš a potrebuješ ma držať v napätí, ani blízko ani ďaleko. Že iba utekáš a čím viac ťa potrebujem, tým viac sa mi vzďaluješ. Nechával si ma opustenú a smial si sa môjmu smútku a mojej potrebe byť s tebou.-
Ja ako vždy..
- Bál som sa ťa. Tvojej nenávisti a hnevu. Šialenej potreby zmocniť sa ma a už ma nepustiť. Cítil som, že sa dusím a každý krok smerom k tebe mi skracoval dych. Žena, do ktorej som sa zamiloval, samostatná, krásna a nezávislá, sa stratila. Zostala len kôpka trasúceho sa strachu a osamelosti, ku ktorej som sa už nemohol priblížiť.
Náreky a potreba mať ma, potreba istoty, ako si hovorila a ja som nevedel, akú istotu ti mám vlastne dať. Túžila si po niečom, čo neexituje.-
- Začal si sa mi vyhýbať.-
- Utiekol som.-
- Keby si vtedy len chvíľu zostal....-
- Keby si vtedy len na chvíľu prestala naliehať...-
A možno by si vtedy pochopila a možno ja by som viac rozumel.
Viem, že existuje množstvo variánt reálneho života.
Keby som len chvíľu zostal, ty by si prestala naliehať.
Alebo, možno keby si prestala naliehať, chvíľu by som zostal.
Doteraz sa neodvážim súdiť, čo by sa stalo.
Bola to hrdosť alebo strach, čo každému z nás bránil urobiť prvý krok?
Čoho sme sa báli?
Čoho si sa bála, čoho som sa bál?
Niektoré stretnutia zostanú len v našej fantázii alebo snoch a tak je to dobre.
Možno som sa zmenil, možno si sa zmenila, možno sme obaja pochopili.
Nikdy sa to nedozviem.
Komentáre
predstavujem si, aké to bude, keď sa po rokoch stretneme.
... pochovali ma dve tvoje slová. Možno som počula, čo som nemala. Odvtedy nosím v sebe trhlinu. Nevedela som ju vtedy prekonať. Bola rovnako veĺká ako láska, ktorú som k tebe cítila. Rovnako veľká ako sklamanie. Narastala a rozširovala sa. Myslela som si, že dni cez ňu postavia most. Nepostavili. Je vo mne stále. Ani dnes ju neviem prekonať."
Povieš mi:
,,viem, ktoré slová máš na mysli. No rozmýšľala si nad tým, prečo som ich povedal? Či som nekonal v afekte? Prečo mnou lomcoval hnev? Zavrela si sa do pýchy a do mlčania. Už si mi neotvorila svoje vnútro. Nevyrozprávala si sa zo sojich sklamaní a žiaľov."
Poviem ti:
,,Nešlo to... "
Povieš mi:
,,Viem..."
A obaja budeme rozmýšľat, či tá trhlina medzi nami predsa len nie je o niečo menšia.