Tieto riadky mali byť pôvodne typicky ženské, takpovediac "evitovsky psychoterapeutické", ale keď som si predstavila , že náreky ukrivdených žien, ktoré boli opustené takmer vždy "hnusným a bezcitným chlapom" aj keď v niektorých prípadoch to býva "sukničkár", sa podobajú jeden na druhý viac ako je to zdravé, (zamyslime sa prečo),a viem, že evitovky zo mna nevypadnú.
Škoda.
Takže ťa opustil. - lakonicky poznamená moje horšie ja a odchádza si lakovať nechty.
Konečne! - stihnem za ním ešte zakričať. A vidím mu len chrbát a ako ľahostajne dvíha ramená.
Sa mu nedivím. - zamrmle len tak popod nos a ani sa neunúva pootočiť.
Sama by som sa na to neodhodlala, nikdy. Ešte pred minútou som sa vŕtala v bolestej prehliadke mojich chýb, ktoré keby "zaručene" neboli, všetko by dopadlo inak. Inak, v tomto prípade znamená, že by som teraz celá roztradsene zúfalá pozerala asi tridsiaty krát telefón, či náhodou nevolal. Nevolal.
Rozchod oslobodzuje.
Nadýchnem sa a v nemom úžase pozerám, ako sa istý typ žien, mňa vrátane, tomoto pocitu dokáže dlhé roky brániť. A pomerne úspešne. Vlastne s nasadením všetkých, a to naozaj nepreháňam, síl.
Jedna veľmi múdra žena mi kedysi povedala, že partneri, ktorí nám ublížili nás veľakrát mnohému naučia.
Ešte včera som si predstavovala, ako toho môjho gurua držím pekne pod krkom a medzi dúškami kávy som videla ako mu z očí tečú slzy a prosí o milosť.
Niekedy chlapom nedávame inú šancu, ako zachovať sa nefér. Niekedy tú šancu nedávajú oni nám.
A najčastejšie si ju nedávame navzájom.
Drahý môj guru,viem, že som bola jednoducho strašná beštia a úprimne ťa obdivujem, že si to toľko vydržal, ale na druhej strane v ničení svojej polovičky budeš raz ťažko hľadať konkurenciu.
Vo vzťahu sú vždy dve pravdy.
Teraz už len nájsť, koho je tá pravá.
Zhodneme sa len vtedy, keď obaja zakričíme naraz: Tá moja!
Takže neverím, že sa jedného dňa spamätáš a prídeš sa kolenačky ospravedlniť za to, ako veľmi si mi blížill.
Na druhej strane, viem že to nečakáš ani ty odo mňa.
Vraj každý nám ublíži len do tej miery, do akej mu dovolíme. Ženy paralyzované tou akože láskou toho znesú viac než dosť.
No popravde podozrievam nás ženy z takého malého detského egoizmu, ako silou mocou chceme niečo, čo sme si vysnívali a nechceme prijať fakt, že zo zimy leto nebude. A hlavne vtedy keď všetko vidíme tak nádherne "osudové".
Mať raz toľko rozumu koľko krásy. - chechce sa moje horšie ja a necháva ma úvahám.
Ono už samé seba predsa dávno našlo.
Opustené Evity
28.05.2011 13:12:55
Komentáre
.