Pripomína mi to jednu scénu z filmu, kde sa postarší pár po rokoch strádania rozhodol rozísť. On ju vinil za jej nezáujem, ona mu vyčítala množstvo vecí, ktorých význam a opodstatnenie si už nepamätám. A potom tam bolo strašne veľa sĺz a slov a viac neviem, pretože som po chvíli zaspala. Ten film bol celkovo dosť nudný. Ale pripomínaš mi toho muža, akosi podvedome. Fyzicky nemáte nič spoločného. On bol menší, trochu pri tele, so začínajúcou plešinou. Ty si presný opak. Stále musím uznať, že máš v sebe niečo krásne, aj keď časom možno trochu opozerané. Gestá však máte desivo podobné.
- Všetko príliš prežívaš a preháňaš. - pokračuješ hľadiac do diaľky, sledujúc divočenie áut na diaľnici a ja cítim ako ma prísnosť tvojho hlasu mrazí niekde v "najhlbšej krajine srdečnej", ako si zvykol hovorievať pred rokmi..
- Si taká...vieš...no...príliš....- otáčaš sa ku mne, vidím ako si ožil a ako tvoj pohľad hľadá moju tvár, pretože potrebuješ poradiť. Vždy, keď si nevieš pomôcť, hľadáš môj pohľad a očami prosíš o radu.
- Melodramatická?- skúšam ti našepkať.
- Nie, to nie je to správne slovo. - výraz na tvári ti skamenel a otáčas sa späť k oknu.
- Povrchná. - zamyslene vytesávaš do vzduchu slabiky toho slova a zdá sa mi, že sám načúvaš ich zvláštnemu zvuku. Ešte dlho pozeráš do prázdoty za oknom a ja čakám, že sem teraz vtrhne uvrieskaný , spotený chlapík, z ktorého sa napokon vykľuje režisér a bude kričať: stop! stop! perfektné, grandiózne! skvelé a ten pohľad na konci? Ú-chvat-né. Bra-vúr-ne.
A potom sa otočí ku mne, prepichne ma pohľadom a zahlási: No a tú scénu, ako mu našepkáte "melodramatická" musíme ešte raz, skúste to trochu viac prežívať, dať tam trochu vnútornej účasti, nebuďte taká...taká....
- Povrchná?- skúsim pomôcť.
Dýka pohľadu ma dorazí úplne.
Čakám ešte desať sekúnd a keď nikto nevtrhne do miestnosti, musím uznaťm že je to nezvratná skutočnosť. Žiadne nekrúcanie, ani fikcia. Nič nemôžeme skúsiť ešte raz.
V poslednom čase sa cítim ako vo filme. Nič sa mi nezdá dostatočne skutočné na to, aby to mohla byť pravda. Veci sa jednoducho dejú a sú rovnako nepredstaviteľné a neuveriteľné ako ľudská noha na mesiaci pre človeka v osemnástom storočí.
- Dobre a kam smeruje táto poviedka?- pýtaš sa ma a ja ti v hlase cítim neistotu a možno aj strach. Ako by si sa bál, čo bude s tebou ďalej, akým smerom ťa ďalej vymyslím a čo bude s tvojim, našim osudom.
-Neviem.- odpovedám a neklamem.
Ešte stále stojíš pri okne a čakáš na môj nápad, na nejaký záchvev inšpirácie, ktorý nás posunie niekam z tohoto bodu totálnej stagnácie.
- Možno by si sa mohol otočiť ku mne a povedať niečo milé.- skúšam byť trochu koketná, čo nebývam ani v poviedkach.
- Čo milé by si chcela počuť?-
- Neviem, vymysli niečo.-
Zasmeješ sa. - Ako môžem niečo vymyslieť, keď si to ty, kto vymýšľa mňa a zároveň všetko, čo vymyslím? -
- Neviem, skús to.- Dávam ti slobodu- deklamujem už úplne so smiechom, pretože viem, že je to nemožné a že máš opäť pravdu, ako vždy, dokonca aj v poviedke.
Ty sa nesmeješ. Berieš mi z rúk klávesnicu, stlačíš "DELETE", najskôr raz, kurzor pred sebou vymaže zo sveta prvé písmenko, potom druhé, tretie. Svet, ktorý som pre nás pred chvíľou stvorila mi mizne pred očami.
Ničota sa nakoniec zastaví na scéne pri okne.
Ty odtrhneš pohľad od pretekov áut na diaľnici, otáčaš ku mne a hovoríš. - Tak a na úvod by sme mohli začať odtiaľto.
My dvaja sme nikdy nemali radi happyendy.
Zdali sa nám príliš melodramatické..
- Všetko príliš prežívaš a preháňaš. - pokračuješ hľadiac do diaľky, sledujúc divočenie áut na diaľnici a ja cítim ako ma prísnosť tvojho hlasu mrazí niekde v "najhlbšej krajine srdečnej", ako si zvykol hovorievať pred rokmi..
- Si taká...vieš...no...príliš....- otáčaš sa ku mne, vidím ako si ožil a ako tvoj pohľad hľadá moju tvár, pretože potrebuješ poradiť. Vždy, keď si nevieš pomôcť, hľadáš môj pohľad a očami prosíš o radu.
- Melodramatická?- skúšam ti našepkať.
- Nie, to nie je to správne slovo. - výraz na tvári ti skamenel a otáčas sa späť k oknu.
- Povrchná. - zamyslene vytesávaš do vzduchu slabiky toho slova a zdá sa mi, že sám načúvaš ich zvláštnemu zvuku. Ešte dlho pozeráš do prázdoty za oknom a ja čakám, že sem teraz vtrhne uvrieskaný , spotený chlapík, z ktorého sa napokon vykľuje režisér a bude kričať: stop! stop! perfektné, grandiózne! skvelé a ten pohľad na konci? Ú-chvat-né. Bra-vúr-ne.
A potom sa otočí ku mne, prepichne ma pohľadom a zahlási: No a tú scénu, ako mu našepkáte "melodramatická" musíme ešte raz, skúste to trochu viac prežívať, dať tam trochu vnútornej účasti, nebuďte taká...taká....
- Povrchná?- skúsim pomôcť.
Dýka pohľadu ma dorazí úplne.
Čakám ešte desať sekúnd a keď nikto nevtrhne do miestnosti, musím uznaťm že je to nezvratná skutočnosť. Žiadne nekrúcanie, ani fikcia. Nič nemôžeme skúsiť ešte raz.
V poslednom čase sa cítim ako vo filme. Nič sa mi nezdá dostatočne skutočné na to, aby to mohla byť pravda. Veci sa jednoducho dejú a sú rovnako nepredstaviteľné a neuveriteľné ako ľudská noha na mesiaci pre človeka v osemnástom storočí.
- Dobre a kam smeruje táto poviedka?- pýtaš sa ma a ja ti v hlase cítim neistotu a možno aj strach. Ako by si sa bál, čo bude s tebou ďalej, akým smerom ťa ďalej vymyslím a čo bude s tvojim, našim osudom.
-Neviem.- odpovedám a neklamem.
Ešte stále stojíš pri okne a čakáš na môj nápad, na nejaký záchvev inšpirácie, ktorý nás posunie niekam z tohoto bodu totálnej stagnácie.
- Možno by si sa mohol otočiť ku mne a povedať niečo milé.- skúšam byť trochu koketná, čo nebývam ani v poviedkach.
- Čo milé by si chcela počuť?-
- Neviem, vymysli niečo.-
Zasmeješ sa. - Ako môžem niečo vymyslieť, keď si to ty, kto vymýšľa mňa a zároveň všetko, čo vymyslím? -
- Neviem, skús to.- Dávam ti slobodu- deklamujem už úplne so smiechom, pretože viem, že je to nemožné a že máš opäť pravdu, ako vždy, dokonca aj v poviedke.
Ty sa nesmeješ. Berieš mi z rúk klávesnicu, stlačíš "DELETE", najskôr raz, kurzor pred sebou vymaže zo sveta prvé písmenko, potom druhé, tretie. Svet, ktorý som pre nás pred chvíľou stvorila mi mizne pred očami.
Ničota sa nakoniec zastaví na scéne pri okne.
Ty odtrhneš pohľad od pretekov áut na diaľnici, otáčaš ku mne a hovoríš. - Tak a na úvod by sme mohli začať odtiaľto.
My dvaja sme nikdy nemali radi happyendy.
Zdali sa nám príliš melodramatické..
Komentáre
no, ale toto nemá koniec :-))))))
astra
názor druhého účastníka na ten istý príbeh je asi odložený, či zabudnutý niekde na vedľajšom koľají nemyslíš ?
Režisér očakáva priam nemožné ... chce režírovať skutočný príbeh s niekým koho v istej chvíli už dávno odpísal a vymenil , ani sa nepriznal k jeho existencii . O tom ani nehovoriac, že nechce skutočný charakter toho človeka , ale podobu niekoho iného .
Pochopiť toho druhého môžeme len vtedy keď sa vžijeme do jeho situácie, keď niekto dostane facku síce sa môže tváriť, že to nebolí, ale tie ďalšie údery si už neriskne a radšej odíde aj vtedy keď vie , ani ten odchod nebude bezbolestný .
.
Nataša
inak podnetny nazor pre mna a pre dnesny den ....aj ked nie o poviedke.
dakujem