Rozbehol som sa iba pre ten pocit života, ktorý sa spája s nedostatkom dychu v pľúcach. Bežal som a chcel som vyžmýkať z každej sekundy, z každého trhavého nádychu väčší a väčší kus existencie, o ktorej som vedel, že mi patrí.
Chcel som trhať a revať z plných pľúc a prekričať búrku a vietor a umrieť vyčerpaný tepom vlastného srdca.
Smiala sa.
Už neexistovala droga, ktorú by som neskúsil a závislosť, ktorá by ma nebola bývala stravovala. Všetky zmysly prebudené až na hranice možností.
Smiala sa.
Neexistovala žena, ktorú by som nepokoril až na najhlbšie dno zmyselnej ženskosti.
Smiala sa.
Holými rukami som sa dotýkal jej krvi.
Smiala sa.
Keď sa konečne prestala smiať a otočila hlavu mojim smerom a možno ma na krátky okamih zahliadla, neviem. Oči mala čierne a prázdne ako stratený čas a hlas mala suchý a drapľavý a slová sa sypali a rozpadávali skôr ako som stihol zachytiť ich zmysel.
Nikdy nezomrieš.
Hovorila, ale neviem, komu to hovorila.
Nikdy sa neprebudiš.
A ja som vstal a kráčal a na pleciach som cítil váhu tisícov rokov a tisícov životov, ktoré sa zrazu prebúdzali vo mne, jeden ako druhý navlas rovnaké a videl som sám seba mnohými očami, možno aj jej očami a znova a znova som driapal holými rukami tvrdú zem a v ústach cítil chuť vlastnej krvi, možno že jej krvi.
Nikdy nezomrieš. hovorím jej.
Smiala sa.
Nikdy nezomrieš..
06.11.2008 07:40:19
Nikdy nezomrieš..
Komentáre