astra

... a preto som ti začala písať listy..lebo, keď  zajtra budeme sedieť vedľa teba u nič nepoviem...

Viem, že už neprelomím hradby, chcela som povedať mlčania, u teba radšej použijem slovo nepočúvania alebo nehovorenia, vychádza to na rovnako, a píšem ti teda.
Ako dlho som už nepísala list? Vieš, že neviem a aj teraz sa vlastne cítim dosť trápne. Možno to budú len ďalšie slová vystrelené do vetra a možno si ťa v tom vetre nájdu.
Netuším.
Kde začať?
Asi tam, kde som ťa začala preklínať pre veci, ktorým som nerozumela, a ktoré ma boleli. Alebo tam, kde sme sa začali prvýkrát zraňovať a už sme v tom neprestali. 
Alebo tam, kde si čakal a ja som čakala, kto z nás sa odvážiť urobiť prvý krok? Len sme nevedeli či k sebe alebo od seba? Ktorý bol ten správny smer?
Alebo ti iba povedať, že je mi to síce všetko ľúto, no nevidím a nedokážem nájsť cestu?
Že si tvrdo šlapal po všetkom čo je pre mňa dôležité, zatiaľ čo ja som usilovne dupala po tom tvojom?
Že nehľadám vinníka iba preto, že viem, že neexistuje?
Kto koho usvedčí z lásky alebo nelásky?

Možno, že keď  ti to všetko napíšem a potom popísané kúsky papiera zahodím a spálim, niečo sa vo mne zmení . A aj napriek tomu, že už nebudem mať čo povedať, niečo budeš vedieť....nejako...a aj keď nebudeš vedieť prečo, budeš možno viac rozumieť....a možno sa zrazu tá cesta objaví.

Alebo si  len pomyslíš, že som na ženu príliš sentimentálna.