astra

Pondelok

Sedím na kraji postele v celkom cudzej miestnosti, ktorá bude na pár dní mojim domovom. Posledným domovom.

Cítim sa ako zamilovaný. (Ak sa to dá tak nazvať).

Dosť dlho som svoj útek  plánoval. Prešiel som všetky podrobnosti a pripravil riešenia všetkých situácií ktoré by sa mohli vyskytnúť. Poznámkový notes som naplnil nespočetnom variánt. Plánovanie a prípravy mi vdýchli novú radosť a zmysel do života.

 Tiché prasknutie alebo elektrický výboj v priestore, ktoré som registroval niekde na periférii zorného poľa, potvrdil zrazu definitivitu môjho rozhodnutia.

Dokonáno jest.

Utorok

Ráno som vstal a rozhodol som sa, že si uvarím kapustovú polievku. Nemám rád kapustovú polievku, ale je to jediné, čo viem navariť, teda okrem čaju (pokus o vtip, ha-ha). Variť z kapusty je hlúposť.

Tiež som si spomenul, že moja milenka ma určite upodozrieva, že ju už nemilujem. Myslím si, že má pravdu.

Opäť sa mi vybavil  ten pocit, keď som sa rozhodol, že zbalím všetok svoj doterajší život, ako sa balia staré noviny, pekne do úhľadných balíčkov, a vynesiem ho von na ulicu pred dvere. Rozlúčim sa s istotami, na ktorých doteraz pevne držal môj život. Nemalo to byť ťažké.

Streda

Som na smrť otrávený.  Na smrť otrávený sám sebou, svojim okolím, smerom, ktorý nabral môj život a tým, že nebolo cesty späť, ani výhybky, ktorá by aspoň naoko zmarila nevyhnutnosť behu udalostí.

Cítim sa ako škrečok v klietke, ktorého majú moje deti. Keď bol ešte mláďa, každý sa s ním hral a naťahoval ho a mačkal. Teraz, keď nám zovšednel, celé dni trávi behaním donekonečna v koliesku, určenom pre malé hlodavce. Je mi ho strašne ľúto.

Streda tesne popoludní asi 12:02

Na chvíľu som zaspal a snívalo sa mi o škrečkovi. Dobehol na koniec kolesa.

Zdravý rozum mi hovorí, že je to nemožné. Zdal sa mi šťastný.

Vrátil som sa k svojmu plánu na útek. Potrebujem ešte stanoviť dátum. Netrvám na ničom symbolickom. Koniec koncov nemám toľko času, aby som mohol čakať trebárs na 11.11.2011 alebo 9.9.2009. Budem improvizovať. Dátum 20. január postačí. Okrem toho, že je to dátum môjho narodenia, som teda niečo na pol ceste medzi vodnárom a kozorožcom, čo mi prináša neskonalú duševnú trýzeň, je to i dátum, kedy vyprší prenájom tejto izby. Pragmatické.

Napadlo mi, že skôr, ako som sa rozhodol pre útek, som si mohol tiež sadnúť a zamyslieť sa nad krízou stredného veku. Alebo sa opiť, raz alebo niekoľkokrát, kým by som ten pocit v sebe neudusil alebo sa vyplakať na ramene nejakej neznámej žene.

Teraz to už nemá význam.

Inak nič nové.

Štvrtok

Mám strach. Bytostný (v poslednej dobe som si slovo bytostný obľúbil. Rád ho používam takmer všade.) Myslím, že sa rozpadnem  na miliardy atómov a nikto ma už neposkladá. Mám strach vstať z postele. Predstavujem si obrovský vír, ktorý ma vťahuje do seba až na svoje najhlbšie dno. Nedokážem sa brániť. Vidím moju matku, teda jej oči, prísne a pichľavé ako vždy, ako hovoria, teda mlčia, ale ja viem o čom. Neveria mi a čakajú že ma vír rozdrtí. A potom povedia, že to vedeli už od začiatku.

Mám strach, ale aj tak vstávam. Asi natruc matke a jej očiam. Nohy mám ako rozmočenú špongiu, necítim ich. Pijem ďalšiu kávu, skúšam triezvo uvažovať.

Piatok

Mohol som sa zmieriť. Tak ako to robia ostatní. Nikto o tom nehovorí, ale ja viem, že je to tak. Je to také tiché spojenectvo, každý o každom vie a všetci mlčia. Nikto nemusí priznať vlastnú prehru. Ani sám pred sebou. Oslobodzujúce.

Zdá sa mi to hnusné a slabošské. Všetci sú na smrť otrávení, no rozhodli sa to rešpektovať, alebo kapitulovať, neviem. Hovoria tomu pocit zodpovednosti.

Viem, že by som mal cítiť zodpovednosť. Vždy mi to bolo vlastné. Je to niečo, na čo sa spolieha moja žena, aj keď jej dennodenne nevolám, je to niečo s čím počíta môj šéf v práci, a preto ma toľko nekontroluje, moji priatelia vedia, že sa na mňa môžu spoľahnúť. Vie to moja milenka. (už týždeň som jej nevolal a neodpovedám na jej správy, no viem, že mi verí a myslí si, že sa stalo niečo výnimočné.)

Čo výnimočné sa vlastne stalo?

Prišlo NIE (bytostné, vravím, že sa mi páči to slovo). Ani neviem odkiaľ a ja som vedel, že nemôžem vzdorovať. Bolo to ako príkaz. Neodvolateľné NIE.

NIE, ktoré mi dalo nekonečnú silu a hrdosť.

Len tak sám pre seba opakujem :  NIE!, ale nie moc nahlas.

Piatok večer

Neviem, či prázdnota, pre ktorou utekám, nie je lepšia, ako prázdnota, do ktorej sa vrhám. Nie je iba vo mne? Nebudem ju zo sebou vláčiť všade, kam sa pohnem, neoddeliteľnú ako vlastný tieň? Čo vlastne od svojho úteku očakávam. Tú samotu, od ktorej utekám?

Tesne pred zaspaním

Premýšľam o deťoch, dvoch chlapcoch, neviem, či to niekedy pochopia, neviem, či im to dokážem vysvetliť. Žena ma bude preklínať, nepotrvá to dlho. Potom sa otrasie a bude žiť ďalej. Niekoho si istotne nájde. Vždy bola silnejšia ako ja.

Sobota

Sníval sa mi sen. Nejaká mladá žena, s ktorou som sa miloval na zadnom sedadle auta mi tesne po súloži ponúkla, že si môžem vybrať vlastnú smrť. Teda spôsob ako zomriem. Dlho som sa nevedel, čo povedať. Asi preto, že som nechcel umrieť. Potom povedala, že musí zvoliť ona. Namietal som, no bolo neskoro. Uškrtenie. Uškrtenie  to je to pravé pre mňa.

Po celý deň som sa nemohol poriadne nadýchnuť.

Tá istá sobota večer

Nedokážem prestať myslieť na tú súlož v aute.

Zas sa mi postavil.

Nechce sa mi utekať.

Nedeľa nad ránom 4:00

Neznesiteľne ma napína na zvracanie. Mám chuť vydáviť celý svoj život a spláchnuť ho do záchodovej misy. Predstavujem si to uvoľnenie, ktoré príde so šplechotom vody a známym „blblblbblb“.

5:00 ešte stále nedeľa

Varím si kávu, konečne zaspávam.

Našťastie nesnívam.

Nedeľa 8:35

Volala moja milenka. Zodvihol som to. Vedel som, že sa určite hnevá, no nedala to na sebe znať. Nikdy to nedáva na sebe poznať. Bojí sa, že ma stratí, preto je ku mne milá. Viem, že ma nenávidí. Viem, že po večeroch plače do vankúša a dusí sa nenávisťou ku mne. Nenávidí ma, pretože pri mne stratila svoje najlepšie roky, keď sme sa spoznali mala 30. Teraz má tesne pred štyridsiatkou, desia ju víkendy, dovolenky a Vianoce a okrem toho zúfalo túži po deťoch. Aspoň dvoch, ako mám ja.

Ďalší pondelok ráno

Holím sa.  Akosi podvedome pohľadom obchádzam miesto, kde ako viem, visí nástenný kalendár. Obrovský, nevkusný, s obrázkami Tatier a veľkými číslami a označením dní bez mien. Človek, ktorý ho vlastnil, mal ospravedlnenie, keď zabúda na meniny.

Predsa len očkom zablúdim. Ukazuje minulý mesiac. Úľava.

20. január roku Pána 2xxx.

Cítim sa trochu archaicky. Zabudol som, čo to slovo znamená, ale patrí sem. Myslím na svojich predkov, predchodcov. Píšem „roku Pána“ a „archaicky“.

Opäť som mal sen.

Stojím vonku na chodníku pred penziónom, v ktorom teraz bývam. Mám na sebe čierny dedov oblek, ešte z čias prvej republiky. Jeho klobúk a topánky. Topánky sú mi trochu veľké, dedo bol väčší chlap ako ja. V ruke mám malý čierny kufrík z lepenky. Myslím, že mám odísť do Ameriky. Na druhej strane ulice stojí moja žena, usmieva sa na mňa a máva mi. Vedľa nej sa naháňajú naše deti. Nevidia ma. Prichádza moja milenka, je tehotná a šťastná. Vyzerá, že o chvíľu porodí. Bude to dcéra, meno jej vybrala sama. Tatiana. Znie to pekne rusky. Vôbec nie americky.

Druhý sen.

Som na lodi. Plávam do Ameriky. Všade je plno ľudí, sú veselí a dobre sa bavia. Nemôžem to vydržať. Skáčem cez palubu a snažím sa doplávať späť ku brehu. Breh je stále ďalej a ďalej. Vyčerpaný sa prebúdzam.

Volala žena.

Nedvíham.

20.január roku Pána 2xxx neskoro večer.

Ešte stále tu sedím. Presne na tom istom mieste postele, kde som si sadol v prvý deň. Mám triašku a zimnicu.

Keby som písal poviedku, môj hrdina by sa v tejto chvíli zhlboka nadýchol a vstal. Rukou by ešte zahladil pokrčené miesto na pokrývke, pretože je to pedant a pozrel by sa cez oblok za sebou. Bolo by už šero a nemohol by nič vidieť, pozrel by sa iba tak, symbolicky, akože na celý uplynulý život alebo tak nejako. Potom by pristúpil ku dverám, otvoril by ich a tak ako keď odchádza ráno do práce, a odišiel.

21. január, asi streda

Včera som mal narodeniny.