Nie je to ľahké.
Priznávam.
Otočila som sa a zacítila zbytok tvojej vône, zabudnutý niekde v prachu, v kúte bytu, kde už dlho odolával všetkému tomu šialenému upratovaniu, umývaniu, prekladaniu a odkladaniu vecí. Z ničoho nič vôňa človeka, nájdená v priestore nabitom do prasknutia od čistoty a úhľadnosti.
Cítila som ako ničí a rozožiera všetok poriadok a pravidelnosť, ktorou sa neomylne riadi môj život.
Dokážem žiť so zatvorenými očami alebo naspamäť. Bez účasti.
Spomínam si.
Celé hodiny sme sa dokázali potkýnať o veci, len tak rozhádzané po koberci, ešte nasiaknuté spoločným milovaním, ako o stopy utajovanej vášne. Na chodidlá sa nám lepili zbytky trávy, omrvinky chleba a kúsky kože.
Úprimne, neviem, či to bola láska, alebo si len prišiel, aby si ma na chvíľu vytrhol zo zadumania.
Ja som prestala premýšľať.
A ty si ma naučil odhryznúť si zo života čo najväčší kus a s ústami plnými do prasknutia rozprávať neslušné vtipy.
Vyplazovat jazyk svojmu obrazu vo výklade.
Uplne na mizine skúšať šaty v najdrahších butikoch.
So slovníkom prístavného robotníka a lakťami naširoko sadnúť na jediné voľné miesto v autobuse.
Piť až rána.
Celú noc čakať na východ slnka...
Nie je to ľahké.
Priznávam.
Bez účasti..
06.11.2008 15:12:52
Komentáre