astra

Otáčam sa celkom pomaly okolo vlastnej osy.

Pozerám kútikom oka a hľadám rozdiely.

Hľadám to miesto, kde končia moje slová a začínajú tvoje.

Týždeň mlčíme v hlučnej dvojjedinosti.

Ja aj ty.

Celkom o tom istom a napriek tomu nás delí nekonečná vzdialenosť tvrdosti našich duší.

Je neprekonateľná.

Najťažšie sa zdoláva tvrdosť vlastnej duše, keď ju tušíš a nemôžeš ovplyvniť, keď ťa zrádza vždy od boku a nečakane.

Od rána nekonečné množstvo predsavzatí.

Hovoríš mi o egoizme.

Mútnej vode, cez ktorú ťa neuvidím a nezačujem aj keď budem vedieť, že tu si.

Celkom blízko a celkom na dosah.

Len natiahnuť ruku.

Naťahujem ruku a siaham do prázdna.

Slová, ktoré hovorím sa čudne skrúcajú a kým dorazia ku tebe, sú z nich znetvorené grimasy a karikatúry.

Skúšam znova. Vypúšťam farebné bubliny.

Mali byť veselé a svetlé.

A vidím, ako sa menia na popol.

Moje dymové signály ťa dusia a ja už neviem čítať tie tvoje.